( moja osobná spoveď o založení našej nadácie)
Keď sa vzduch nízko nad zemou vlní, keď je zrazu nepriezračný, až sa človeku žiada dýchnuť a dlaňou utrieť hmlu.
„KEĎ človek musí zrazu zabojovať o to najcennejšie ….o život.“
Keď sa prvýkrát ocitnete na dne a snažíte sa vstať.
Moja choroba prišla ako nevítaný hosť do domu. Zo zdravej vyšportovanej ženy plnej elánu a chuti do života sa stala 45 kg chudá postavička. Výkriky do tmy každý deň.
Choroba prišla, ako chrípka. Bola som unavená, nevládala som ani dýchať. Mesiac som sa snažila piť čaje a med. Moja alternatívna liečba nezaberala. Vždy som sa snažila nebrať lieky, ak to nebolo nutné.
Pochopila som, že už je zle, keď som kúpala vtedy ešte môjho 2 ročného syna. Zaspala som pri vani na zemi. Tá únava a neznesiteľná bolesť svalov, ktorá mi postupne prechádzala až do kostí ma neskutočne vyčerpávala. Nevládala som už ani plakať, ani prosiť. Zrazu som nezdvihla ruky, boleli ma aj mihalnice. Vzali ma do nemocnice. Bolo mi smutno za synom. Celé noci som nespávala a trápila som sa. Moja mamina je neurológ, vedela, čo sa deje. Bojovali sme spolu, aj celá moja rodina so mnou. Nosili mi všetko, čo mi videli na očiach.
Nechápala som a dávala som hore k nebu milión otázok „ PREČO“ ? Veď som bola v takej forme, mala som iba 30 rokov, lyžovala som, plávala som a zrazu tu ležím na posteli a dávajú mi misku, pretože ma neudržia nohy a neprejdem na záchod. Moje telo sa správalo, ako plastelína.
Nedalo sa mi prehĺtať, chodiť. Výsledok znel: Polymyozitída – zápal svalov na tele. Nasadili mi ťažké lieky.
Mala som z nich hrozné stavy, bolel ma žalúdok, grcala som z nich, kŕče v bruchu ma dávali na zem, zavodnila som sa a bola som opuchnutá, ako lievanec. Triasli sa mi ruky, ťažko sa mi dýchalo. Prestávala som veriť, že to vôbec zvládnem. Vravela som : mami, ja už nevládzem, nechaj ma tak, nedám to. Moja mama bojovala aj za mňa, ako lev. Keď videla, že sa opúšťam, neľutovala ma. Povedala mi, že ak to vzdám, nech si ju neprajem. / teraz sa na tom smejeme /. Doniesla mi 2 fľaše svätenej vody z Turzovky so slovami : „ toto vypiješ do dna „!
Raz v noci som ležala len tak na lôžku. V ten deň mi povedali, že táto choroba je nepredvídateľná. Nevedia, čo môžeme očakávať.
Mala som v sebe búrku. Čo ďalej? Čo bude? Čo ak ostanem ležať, navždy. Kde budem. Kam pôjdem. To zúfalstvo vo mne mi trhalo dušu na kúsky. Boli 3 hodiny ráno. Nespala som vôbec. Pýtala som sa samej seba, čo mám robiť. Otvorila som zásuvku a tam bola fotografia môjho syna. Dal mi ju tam môj muž. Pozrela som sa na ňu a pochopila. Na ďalší deň som poprosila otca, nech mi donesie do nemocnice knihy na štúdium na VŠ ekonómia a manažment. V nemocnici som si zamestnávala hlavu učením. Keď ma pustili domov, museli ma držať, bola som slabá, ako mucha.
Vo dverách stál môj syn a nepoznal ma. Ďalšie 2 týždne sa mi vyhýbal. Niesla som to hrozne. Doma som lozila po 4 – nožky, pretože som nevládala. Začala som pomaličky cvičiť, pila som nutridrinky, vysadzovala lieky. Keď som sa konečne odhodlala ísť sama do obchodu, bola som bledá a na rukách som mala modriny po injekciách. Vyhodili ma z neho, že si niečo pichám. Prišla som domov a zložila som sa, ako domček z karát. Tie facky a skúšky boli nekonečné, ten boj bol únavný, to hľadanie sily bolo nadpozemské. 3 roky každodenného boja a ďalších 5 rokov strach vo mne, čo ak náhodou „ znova „. Bála som sa cvičiť, ochorieť, snívať.
Na prijímacie skúšky som išla o barlách až na najvyššie poschodie za pomoci otca. Prijali ma a VŠ som skončila po 5 rokoch. Vraveli, že už nebudem mať deti a mám ďalšie 2 krásne. Vraveli, že choroba sa môže vrátiť. Nevzdala som to a ani nevzdávam.
Keď do života príde takáto ťažká skúška a my nechápeme prečo, iba prosíme…. s pokorou ďakujeme za ďalší deň. V pokore prosíme o zázrak. Zázrak života. Stačí nám a sme vďační za ďalšie nadýchnutie.
„ Môj plač bol vrcholom duševnej bolesti.“ To dno, ktoré som tak vtedy nechápala a ktoré ma urobilo silnou pre iných. Dostala som vtedy dar.
Život je zázrak. Boh je jedinečný a ja mu ďakujem, že mi dal ešte šancu byť tu. Otvoril mi pochopenie pre bolesť, choroby, strach, nádej, vôľu bojovať. Dal mi dary, ktoré môžem šíriť. Milujem deti, ľudí, život.
Všetko čo sa stalo a čím som prešla malo veľký zmysel a význam.
V roku 2016 som založila NADÁCIU ANJELSKÉ KRÍDLA pre ťažko choré detičky a ľudí v núdzi. Tieto deti a ľudia majú väčšinou ťažké svalové choroby, sú ležiaci, na vozíku, prípadne sú onkolog. pacienti. Taktiež pomáhame ľuďom v núdzi, týraným deťom a matkám, krízovým centrám, nemocnici, seniorom. Zrušili sme hranice a MY POMÁHAME KAŽDÉMU, bez rozdielu veku, pohlavia, diagnózy , miesta bydliska.
„ Boh nás neseparuje, to iba ľudia si zvolili nesprávnu cestu. „
Naša nadácia je láska, pokora a svetlo. Poslanie, ktoré robíme, je tá najkrajšia cesta, aká môže byť.
V roku 2017 sme s tímom založili OZ ANJELSKÉ SRDCIA pre týrané matky a deti.
POKIAĽ BUDEME VLÁDAŤ BUDEME TU PRE ĽUDÍ. ŽIVOT JE DAR, ODMENA.
AK MÁME MOŽNOSŤ POMÁHAŤ, NEZDÁVAJME TO A BUĎME OPOROU TÝM, KTORÍ TO POTREBUJÚ.
„ Nevieme, kedy sa my môžeme ocitnúť na ich mieste.“
ĎAKUJEME KAŽDÉMU, KTO NÁM POMÁHA KONAŤ ZÁZRAKY.
ĎAKUJEM ZA VŠETKO A BUDEM DÁVAŤ SVETLO, POMOC A LÁSKU ĎALEJ. S POKOROU NAVŽDY V MOJOM SRDCI ZA MOŽNOSŤ „ DÁVAŤ, MILOVAŤ, ŽIŤ „.
ĎAKUJEM MOJEJ RODINE, PRIATEĽOM ZA TO, ŽE STÁLI PRI MNE A DÁVALI MI SILU V MOJOM BOJI.
„ TERAZ JE ČAS A JA BUDEM BOJOVAŤ ZA DRUHÝCH SPOLU S MOJIM TÍMOM, PRIATEĽMI“. Z MÔJHO TÍMU, VEĽA Z MOJICH PRIATEĽOV PREŠLO PODOBNE, AKO JA ŤAŽKOU CHVÍĽOU, PRETO SI ICH VEĽMI VÁŽIM, ŽE SA DALI NA TÚTO CESTU.?SÚ TO SILNÉ A NÁDHERNÈ DUŠE.
NA TO JE TU NAŠA NADÁCIA ANJELSKÉ KRÍDLA
ĎAKUJEM KAŽDÉMU Z VÁS 
MILUJEM VÁS. PRIDAJTE SA K NÁM A POMÁHAJTE SPOLU S NAMI.
ĎAKUJME ZA KRÁSU ŽIVOTA A PRÍTOMNÉHO OKAMIHU. DÁVAJME SILU TOMU, KTO MOMENTÁLNE BOJUJE ?
Ing. Alexandra Majeríková
Zakladateľka a správca nadácie
